Premeniť potenciálny odpad na niečo užitočné je malý zázrak
Základom bola potreba poukázania na možnosti využitia odpadu a etickej výroby, ktorá vznikla popri charitatívnych zbierkach oblečenia. Množstvo nepotrebného šatstva tu končí, často je už nenositeľné alebo je ho toľko, že ho už niet komu darovať. Nákup odevov je neoddeliteľnou súčasťou nášho života a celosvetovo nakúpime 80 miliárd kusov oblečenia ročne. V časovom horizonte 20 rokov to predstavuje až 400% nárast. Väčšina týchto odevov končí na skládkach, pričom až 95% všetkých odpadových textílií môže byť znovu recyklovaných. Začali navrhovať obaly z recyklovaných textílií a hľadali vhodné spôsoby na ich kombináciu a využitie. Po mnohých mesiacoch hľadania najlepších riešení prišli s prvým prototypom vyrobeným zo 100% recyklovaného textilného odpadu.
V roku 2017 si projekt vybrali na podujatí UNLEASH Laboratory v Dánsku ako jeden zo 197 najlepších projektov zo sveta zameraných na udržateľné riešenia. V decembri 2017 vyhrali súťaž OpenMaker a mohli začať rozvíjať myšlienku naplno. Vďaka úvodnému grantu dokázali vyvinúť prvé dva produkty z recyklovaných textílií v kombinácii s recyklovanými plastmi. Výrobu umiestnili do chránených dielní, sociálnych podnikov či dielní, ktoré poskytujú prácu v oblastiach s vysokou nezamestnanosťou. Aktuálne spolupracujú s dvomi dielňami a v budúcnosti chcú spoluprácu rozšíriť a podporovať tak ďalších ľudí.
Vyrábate produkty z recyklovaného textilu a plastov. Prečo ste sa rozhodli práve pre takýto druh podnikania?
Pre mnohých z nás je oblečenie nutnou súčasťou života. Obliekame sa, lebo je to spoločenské, nevyhnutné, alebo sa chceme ochrániť pred zimou, či zaujať. Dôvodov je viacero. Móda sama o sebe by nemusela byť škodlivá, avšak rýchla móda (fast fashion) je. Naše tričká šijú neplnoleté dievčatá v Ázii, ktoré by mali chodiť do školy. Následne ich farbia v chemikáliách škodlivých zdraviu a putujú tisíce kilometrov k nám, pričom zanechávajú za sebou uhlíkovú stopu. Nakoniec sa nám tričko po dvoch či troch rokoch roztrhne a my ho vyhodíme. Tento cyklus je škodlivý pre všetkých zúčastnených a pri obrovských množstvách textilu, ktorý sa dnes produkuje, neudržateľný. My sme sa nechceli iba prizerať, ale byť súčasťou postupnej zmeny, riešenia.
Kedy a kde vznikla prvá myšlienka?
Stretávali sme sa od roku 2016, pričom na začiatku bola myšlienka pomoci znevýhodneným ľuďom na Slovensku. Sme traja zakladatelia Alena Horváthová, Martin Malina a Tomáš Horváth, a všetci sme spolupracovali na humanitárnych projektoch. Pri materiálnych zbierkach nás vždy zarazilo množstvo vyzbieraného textilu. Začali sme preto premýšľať, ako by sme ho mohli využiť a vyrábať z neho niečo užitočné na Slovensku, so zapojením ľudí, ktorí majú ťažší prístup k práci.
Prečo zodpovedná výroba a ako by ste ju charakterizovali?
Zodpovedná výroba je taká, ktoré berie do úvahy všetky tri aspekty, a to ekonomickú, ekologickú a sociálnu. Žiaľ, mnohokrát je v popredí ekonomická dimenzia, a preto poznáme vo svetovom biznise detskú prácu, moderné formy otroctva, používanie škodlivých látok vo výrobe a drancovanie zemských zdrojov, ktoré už nevieme obnoviť. Tento model je nesprávny. Zodpovedná výroba berie ohľad na ľudí i prírodu, pretože to je jediný formát, v ktorom môžeme fungovať dlhodobo.
Svoje produkty vyrábate v chránených dielňach a sociálnych podnikoch. Prečo? Podporuje nejako štát takéto formy podnikania alebo by ste navrhovali nejaké zmeny? Aktuálne spolupracujete s dvomi chránenými dielňami. Plánujete výrobu rozširovať touto cestou alebo chcete spustiť aj vlastnú výrobu?
Našim cieľom bolo od začiatku zapájať znevýhodnených ľudí. Za tie roky sme vyskúšali rôzne formy spolupráce a snažili sa nastaviť optimálne fungovanie, aby sme dokázali pokryť dopyt i zachovať sociálny rozmer. Nepotrebujeme nevyhnutne, aby sme zamestnávali šičky priamo my, v našich priestoroch. Možno príde aj k tomu, ale forma podpory toho, čo už existuje, nám dáva zmysel. A dielne, s ktorými sme za tie roky prišli do kontaktu, nás samých posunuli vpred. Štát podporuje rôzne formy, aj chránené dielne, aj sociálne podniky. Z našej strany nevieme fundovane popísať potrebné zmeny, nakoľko nie sme ani jednou z týchto podporovaných foriem. No musím povedať, že ňou nie sme, lebo sme si to administratívne nevedeli predstaviť. Zdalo sa nám v nich priveľa byrokracie.
Vaše produkty majú nezameniteľný charakter, vizuál a branding, ľudia vedia okamžite identifikovať, že ide o Vaše produkty. Možno povedať, že používanie vašich produktov je vyjadrením určitého životného štýlu?
Máte pravdu, iba ťažko si ich s niečím zameníte. Bolo to aj našim cieľom, aby už samotný produkt rozprával príbeh. Nájdeš v ňom aj svoje tričko? Mikinu či rifle? Chceme rozprávať príbeh a inšpirovať. Byť súčasťou širšej diskusie o tom, ako nastavovať fungovanie našej spoločnosti udržateľne. Aj nosením produktov a našimi nákupmi vyjadrujeme, čo sa nám páči a čo chceme podporiť. Je to fast fashion a produkt, o ktorom nevieme skoro nič? Alebo radšej podporíme lokálneho výrobcu, ktorému záleží na ľuďoch, ktorí daný produkt vyrábajú aj tom, z čoho je vyrobený?
Kde všade môžu klienti nájsť vaše produkty? Na základe čoho si vyberáte partnerské obchody? Plánujete otvoriť aj vlastný boutique?
Naše produkty sa predávajú najmä online, či už cez náš vlastný e-shop www.sobi.eco, alebo na medzinárodnom portáli Etsy, či na iných e-shopoch. Máme vytvorené viaceré partnerstvá a produkty sa predávajú v rôznych mestách, najmä v bezobalových obchodoch, alebo v obchodoch, ktoré ponúkajú lokálnych výrobcov či výrobky s pridanou hodnotou. Predávame aj priamo firmám, ktoré majú záujem o udržateľné darčeky pre klientov či kľúčových partnerov. Ponúkame im aj možnosť potlače či personalizácie našich produktov, napríklad, aby farebne ladili k firemnej identite. Naše distribučné partnerstvá nadväzujeme veľmi prirodzene s takými obchodmi, s ktorými sme na jednej vlne, snažíme sa neplytvať, vytvárať iné hodnoty a pristupovať k spolupráci s ľudskou tvárou. Vlastný boutique zatiaľ nemáme, pokiaľ by prišiel, bude to asi širší koncept s určitou interaktivitou, zapojením ľudí zvonku. Ale to sú zatiaľ iba vízie.
Spolupracujete so školami, čo prináša táto spolupráca obom stranám v praxi?
So školami sme si toho už mnoho preskákali, od rôznych workshopov po celonárodnú eko súťaž. V niektorých sme spolupracovali dlhodobo a vytvorili napríklad podsedáky do tried, za ktoré škola získala eko ocenenie a my sme následne začali podsedáky vyrábať aj v chránenej dielni. Opäť je to o spoločnom napredovaní a posúvaní hraníc možného. V online pandemickom svete sme zostali v kontakte, no musím povedať, že menej. Občas robíme prednášky a semináre, no praktické workshopy sú náročnejšie.
Spustili ste projekt Multiplikátori udržateľnosti. Znie to tak futuristicky. Čo je obsahom projektu a kto sa môže zapojiť?
Áno, názov je futuristický a v určitom zmysle je to aj dobre, chceme totiž projektom zlepšiť víziu budúcnosti. Snažíme sa ním komunikovať existujúce alternatívy udržateľnosti a inšpirovať ľudí k tomu, aby prinášali vlastné inšpirácie. Je to akási hra na to, aby sa niečo šírilo ďalej. Nie hoaxy a nenávisť, nie odsúdenie a negatívne správy. Ale možnosti spoločného napredovania, inovácie a solidarita, ekológia v pekných a užitočných riešeniach. Na rozšírenie týchto myšlienok sme dostali podporu z Férovej Nadácie O2 a realizujeme súťaže v online i offline priestore. Každý sa môže zapojiť na našom Facebooku či Instagrame a vyhrať naše produkty s eko potlačou Nepresviedčaj, inšpiruj.
Všade sa veľa hovorí o téme udržateľnosti. Ak by sme mali začať od seba ako súkromných osôb, s čím treba začať, čo robiť ako prvé, aby sme prispeli svojim konaním k ochrane a udržateľnosti nášho prostredia?
Toto je veľmi dôležitá otázka a čím dlhšie sa človek zaoberá udržateľnosťou, tým viac odhaľuje, ako veľmi záleží na kolektíve. V dnešnej individualistickej spoločnosti sme si zvykli hľadať riešenia pre nás samých, no skutočný dopad máme až vtedy, keď sa spojíme. Iba spoluprácou dosiahneme skutočnú zmenu. A to aj v oblasti udržateľnosti. Vytvorením riešení, ktoré si môžu osvojiť mnohí. Príkladom je mobilita. Pokiaľ máme polofunkčnú sieť autobusov a žiadne cyklistické trate, budeme mať v meste pár nadšencov na bicykli a zopár ľudí, ktorí si nemôžu dovoliť kúpu auta, v autobuse. Pokiaľ však vytvoríme funkčnú cykloinfraštruktúru a systém verejnej dopravy, ktorý funguje, málokto sa bude chcieť vyvážať sám v automobile a platiť drahé parkovné v centre mesta. Viaceré západné európske mestá takýmto spôsobom fungujú a vieme si z nich zobrať príklad. Ak však nenastavujeme systém prijateľný pre mnohých, môžem ja osobne ísť proti prúdu, ale bude to namáhavé s malým dopadom. Oveľa väčší dopad máme, keď riešime veci systematicky, a to tak pri mobilite, ako pri vykurovaní domov či budov a ďalších riešeniach.
Čo myslíte, aký bude život na našej planéte o 2, 10 a 50 rokov? Čo môže každý z nás urobiť, aby naše aktivity nemalý taký obrovský dosah na zmenu klímy. Myslíte, že tieto dopady sa dajú ešte zvrátiť?
Dva roky sú pre mňa pri rýchlosti plynutia časom ako zajtrajšok. Ak teda nezačnem so zmenou už dnes na obed, nestane sa nič. Vyhliadka 10 rokov už ponúka možnosti na reálne zlepšenie a verím, že súčasná vlna udržateľnosti nezostane iba na papieri či ako pekná nálepka na produktoch. Za 10 rokov sa dajú nastaviť systematické zmeny a pristúpiť k najlepším možným riešeniam. Mnoho z nich už niekde vo svete existuje a nemusíme v každom meste a krajine byť vynálezcovia. No potrebujeme spolupracovať a prepájať sa. O 50 rokov si ani netrúfam povedať, aký ráz bude mať naša Zem. No prajem si, aby tu bolo viac solidarity a spolupráce. To, čo môže každý z nás urobiť dnes, je zaujímať sa hľadať pravdu. A keď ju nájdeme, nepostavme sa k nej chrbtom, ale žime ju. V našom osobnom živote, v práci, v biznise i vo verejnej správe. Zavádzajme riešenia, ktoré pomôžu nám, druhým i tejto Planéte. Existujú, no vyžadujú si naše nasadenie.